Tento post bude kvázi depresívny, píšem to hneď, aby si to nečítal človek, ktorý nemá rád takéto bláboly.
Poznáte to, keď vo vnútri bojujete so sebou a neviete, ktorá strana je správna? Veľakrát sa mi stalo, že som tvrdila niečo a o pár hodín sa to zmenilo a šla som úplne proti prvému tvrdeniu. Pokúšam sa dávať na to pozor a nemať vo vnútri seba mess či fight. Chcem mať v sebe pokoj, ktorý tam bude sídliť stále. Je to nedosiahnuteľné? Bullshit.
Závidím všetkým flegmám, ktoré sú do určitého času stále v pokoji. Mňa rozhodí aj to, že vietor fúka do opačného smeru. Úplné banality.
Svojím správaním, ktoré je mnohokrát prehnané a presýtené všetkými pocitmi, raz stratím všetkých ľudí okolo seba. Neviem čo bude potom, ak by takáto situácia nastala. Je mi jasné, že si za to budem môcť sama, ale ja osamelou ostať naozaj nechcem.
Napriek tomu sa necítim na to, že by som potrebovala pomoc. Chcem pomôcť druhým a zabúdam na to, že ak budem "zachraňovať" celý svet, tak sa nenájde človek, ktorý zachráni mňa. Kedy vzniklo to divné zmýšľanie? A ako?
|
LOST
|